Vianoce sú „časom radosti a veselosti“, sú najkrajším rodinným sviatkom v roku a rovnako pre deti ako i pre dospelých majú svoju neopakovateľnú atmosféru a čaro. Tajomstvom býva opradený najmä Štedrý večer s rozžiareným vianočným stromčekom, skrývajúci prekvapenia v balíčkoch a núkajúci dobroty od výmyslu sveta – naozaj po každej stránke štedrý. Deti sú plné očakávania a nevedia sa dočkať rozbaľovania darčekov. Nekonečné množstvo filmových rozprávok v televízii, rodinná pohoda a všade prítomný pokoj. Takúto podobu Vianoc poznáme dnes.

V minulosti mali však Vianoce celkom iný charakter. Ľudia im pripisovali veľkú dôležitosť z hľadiska neustáleho boja o existenciu,  o pozitívne ovplyvnenie prírody,  o zabezpečenie zdravia pre celú rodinu a v neposlednom rade i zaistenie hospodárskej prosperity. Podoba Vianoc sa rokmi menila. Pripomeňme si, aké teda bývali Vianoce v Zohore v období medzi dvoma vojnami a tesne po druhej vojne.

Predvianočné obdobie bolo časom krátkych dní a dlhých nocí, bol to boj svetla a temna. Ľudia si v dávnej minulosti nevedeli vysvetliť rôzne javy a zmeny v prírode, preto si ich vysvetľovali po svojom. Veštením a rôznymi iracionálnymi úkonmi sa snažili vplyv zla eliminovať. Aby odvrátili hroziace zlé sily v podobe bosoriek a bosorákov, na pomoc si brali cesnak, trojkráľovú kriedu, trojkráľovú vodu a hrotmi von otočené poľnohospodárske náradie brány, ktoré opierali o hospodárske priestory, maštale a chlievy.

Už niekoľko dní pred Vianocami prinášal gazda z lesa ihličnatý stromček. Tí najstarší poznajú z rozprávania svojich rodičov, že kedysi to bývala len chvojka alebo celkom malý stromček ihličnan „krispán“,  ktorý najčastejšie z priestorových dôvodov vešali na trám pod stropom nad stôl a až neskôr ho začali upevňovať  do dreveného podstavca v tvare kríža. Obyčaj prinášať ihličnatý stromček do domu a zdobiť ho sa na Slovensko šírila z nemeckých a rakúskych miest od konca 18. storočia. Do roľníckej kultúry prenikla až z miest v období od konca 19. storočia do 30. rokov 20. storočia.

Spočiatku stromček ani nebýval zdobený, až v ďalších rokoch ho začali prizdobovať doma robenými ozdôbkami zo slamy a kúskov textilu, orechmi, jabĺčkami, prípadne do staniolu zabaleným kockovým či škrobovým cukrom alebo si sami robili čokoládové ozdôbky . Zdobiť stromček sviečkami, salónkami a kupovanými  ozdobami sa začalo pravidelne až po 2. svetovej vojne. Stromček zotrvával v domácnosti do Troch kráľov (6.januára) alebo do Hromníc (2. februára). Obdarúvanie sa darčekmi pod stromčekom tiež nebolo pôvodne zvykom. V medzivojnovom období zvykli rodičia obdarovať menšie deti hračkou a školákov zošitom či ceruzkou. Väčšie vianočné darčeky sa začali dávať až v 60.-70. rokoch 20. storočia. Rodičia obdarúvali deti hračkami, knižkami, oblečením, deti na oplátku obdarúvali rodičov podľa svojich možností.

Náležitá pozornosť sa venovala úprave izby a stola, kde sa podávala štedrá večera. Stôl prestierala gazdiná sviatočným vyšívaným konopným obrusom. Pod obrus v niektorých domácnostiach zvykli dávať do kríža slamu, aby tak zabezpečili v nasledujúcom roku hojnú úrodu. Na štedrovečernom stole nikdy nesmel chýbať chlieb, aby ho bolo vždy dosť, rovnako peniaze. V chlebovom košíku, ktorý sa kládol na stôl, boli nasypané strukoviny, obilniny, cesnak, cibuľa a ovocie, aby aj týchto produktov bol vždy dostatok. Nohy stola obopli reťazou pre zabezpečenie súdržnosti rodiny a pevného oceľového zdravia. Na stôl už vopred pripravili všetky pokrmy, aby nemusela domáca pani vstávať od stola, lebo verili, že by sa jej nevydarili sliepky a zanášali by.

Na Štedrý deň sa zachovával pôst. Preto si k večeri zasadali okolo 16. alebo 17. hodiny, keď už bol opatrený i statok a na kostole zvonili „Andel pána“. Skôr než sa rodina sviatočne vyobliekaná usadila k stolu, obišiel hospodár príbytok s kadidlom a žeravými uhlíkmi na uhlovej lopatke a pokropil dom svätenou vodou. Večeru začínal gazda modlitbou, zavinšovaním šťastných, milostiplných sviatkov a prípitkom. Podelil rodine oblátky s medom, prípadne rozkrojil jablko a rozlúskol orech. Zdravý orech znamenal zdravie, zlý veštil chorobu, prekrojené jablko s jaderníkom v tvare hviezdičky bolo dobrým znamením, tvar kríža neveštil nič dobré. Po vyveštení budúcnosti začala rodina konzumovať jedlá v rôzne zaužívanom poradí. Súčasťou štedrej večere museli byť: strukovinová polievka zo šošovice alebo fazule, varený bôb, makové  pupáky, niekde  hríbová omáčka, kompót zo sušeného ovocia („trnky“ a „ščípky“-sušené jablká), makové, tvarohové a orechové koláče, čistý sladký kysnutý koláč „cauta“ cauetka , bábovka „gugla““, z nápojov rôzne domáce vína, likéry, biela káva, čaj. Konzumovať ryby na štedrú večeru sa pravidelnejšie začalo až po 2. svetovej vojne a dodnes je vianočný kapor so zemiakovým šalátom spolu s medovými oblátkami,  makovými pupákmi a strukovinovou polievkou, ktorú v posledných rokoch už aj na Záhorí stále viac nahrádza kapustnica, súčasťou štedrej večere.

Už počas večere bolo počuť pod oblokmi spev detí, práskanie bičov a trúbenie na pastierske trúby. To prichádzali vinšovníci. Obecní sluhovia: pastier, nočný vartáš, hájnik, zvonár i hrobár, si na Štedrý večer prichádzali do domácností  po odmenu za celoročnú službu. Bola to odmena v podobe naturálnej, ale i finančnej. Popri tradičnom vinšovaní zdravia a šťastia odznievali i nasledovné vinše:

Vinšujeme vám títo slávne svátki.
Krista Pána narodzení,
na statečku rozmnožeňí
na políčku hojnú úrodečku
A šecko, co si od Pána Boha vižádate:
zdraví, ščascí, svaté božské požehnáňí
a po smrci králofství nebeské. Amen.
Domáci odpovedali na vinšovanie po kresťansky: Pambudaj nebeskí!

Popod okná i do domov prichádzali spievať aj deti z rodiny alebo aj celkom cudzie deti, ktoré vianočnú pochôdzku priamo vyhľadávali, aby dostali odmenu v podobe dobrôt alebo drobných peňazí..

Strunka, strunka,
Zelená jablonka,
Pod ňú sedzá pastuškové,
Jedzá kašu z hrnka.
Priletel k nim andel,
Tak im rozpovedel,
Že sa Kristus Pám Narodil,
Aby každý vedel.
Čo koho do toho, ked Ježiška lúbim,
Ked pujdem na jarmak,
Cukrové mu kúpim.
Cukrové, jabúčka, to je pro Ježiška,
Aby sa mu dobre spauo v tých jeho jasličkách.

Za vinše a spevy boli deti vždy obdarované koláčmi, jablkami, orechmi, v bohatších rodinách i drobným peniazom. Pre najchudobnejšie deti, polosiroty, siroty alebo deti z cigánskych rodín bolo vianočné vinšovanie možnosťou ako si prilepšiť.

Štedrý večer bol príležitosťou na  návštevy blízkych príbuzných a vzájomné vinšovanie zdravia, šťastia a požehnaných Vianoc. Večer vyvrcholil návštevou polnočnej omše. Ešte pred ňou alebo niekde hneď po večeri vynášal gazda hospodárskym zvieratám zbytky jedál a oblátky. V oblátke bola zapečená petržlenová vňať a vkladala sa medzi chleby. Takto sa snažil gazda zabezpečiť hospodárskym zvieratám zdravie pre nasledujúci rok. Omrvinky zo štedrovečerného stola zase sypali sliepkam, aby dobre niesli.

Pretože bol celý deň pôst a aj večera sa niesla v pôstnom duchu, po návrate z polnočnej omše si dospelí ľudia dopriali mäsité jedlá zo zabíjačky: huspeninu, tlačenku, jaternice alebo sa aj vzájomne pozývali na pohostenie. 

Prvý sviatok vianočný – Boží narodzeňí bol v kresťanskom svete považovaný za najväčší sviatok v roku so zákazom vykonávať takmer všetky domáce  práce. Okrem zabezpečenia jedla pre rodinu, opatrenia domácich zvierat a návštevy kostola sa nič iné nemohlo robiť. Ba dokonca ľudia sa ani nechodili vzájomne navštevovať. Až na ďalší vianočný sviatok sv. Štefana už neplatil nepísaný zákaz návštev. Rodina a známi sa vzájomne navštevovali a vinšovali si požehnané sviatky, zdravie a hojnosť.

Na sviatok Štefana sa končila služba u bohatých gazdov v okolitých  dedinách alebo v Rakúsku. Do novej služby sa zjednávali na Jána 27. decembra a nastupovali po Novom roku alebo i po Troch kráľoch. Preto sa zvyklo hovoriť: Na Štefana každý si je sám za pána a na Jána hledaj si pána.

Obdobie adventného času sa skončilo, začínali sa predlžovať dni. Pranostika o tom hovorí nasledovne: Na boží narodzení o bueší poskočení“. Na Štefana bývala prvá zábava od skončenia adventu.

Záver roka a Nový rok sa niesol v znamení návštev, vinšovania a predpovedí rôzneho charakteru. Na „Mláďatka“ 28. decembra, kedy podľa kresťanskej tradície dal kráľ

Herodes povraždiť všetky novorodeniatka v Betleheme, sa zvyklo dopoludnia šibať prútikmi. Šibať chodili chlapci a šibali svoje rovesníčky. Šibanie malo pripomínať biblické utrpenie betlehemských detí.  Cirkev tento zvyk prijala a dokonca svätila prútiky. V tento deň sa zvyklo sledovať aj počasie. Ak pršalo, ľudia verili, že budú  v nasledujúcom roku rozšírené medzi deťmi osýpky.

Silvester a Nový rok sa v minulosti neslávili tak bujaro ako v súčasnosti. K Silvestru patrili neodmysliteľne zábavy s estrádnym pásmom, organizované rôznymi korporáciami. Po dlhom čase adventu boli zábavy vítanou zmenou v spoločenskom živote dedinskej komunity. K Novému roku sa viazalo niekoľko všeobecných zákazov: V prvom rade sa nesmela konzumovať hydina, aby „neuleceuo ščascí“, ďalej sa nesmeli robiť žiadne ručné práce. Verilo sa, že „jak na noví rok,  tak po ceuí rok“. K Novému roku sa viaže pranostika, spojená s predlžovaním trvania dňa: Na Noví rok o slepačí krok, na Ttri krále o krok dále, na Hromňice o hodzinu více.

Z predloženého materiálu vidieť aké rôzne zvyky a  praktiky pomáhali zabezpečiť to najhlavnejšieho v živote človeka  – zdravie a šťastie a v neposlednom rade i udržanie hospodárskej prosperity, lebo bola v minulosti  pre prevažne roľnícke obyvateľstvo veľmi dôležitá. Pôvodná obradná funkcia obyčají spojených s vianočným obdobím sa rokmi vytratila. Mnohé obradné praktiky, ktoré sprevádzali život našich prarodičov, sú dnes považované za iracionálne. Zostávajú však súčasťou zvykoslovného bohatstva.

Zdroj: obec Zohor