Nárečia ako nespisovný variant slovenského jazyka sú súčasťou kultúrneho dedičstva. Ostávajú živé vďaka tomu, že sú stále komunikačným prostriedkom v rodinách na vidieku, ale tiež vďaka folklóru jednotlivých regiónov. Nárečia majú úspech i v umeleckom kontexte. Odborníci z dialektologického oddelenia Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra (JÚĽŠ) SAV dodávajú, že v snahe zachovať nárečové kultúrne dedičstvo vychádzajú v slovenských regiónoch slovníčky dialektov, či rôzne popularizačné monografie obcí a krajov.

Reagovali aj na otázku, či je stredoslovenské nárečie, ktoré bolo základom pre spisovnú slovenčinu, podľa jazykovedcov najživotaschopnejším? „Formálne, štruktúrne sú stredoslovenské nárečia najbližšie spisovnému jazyku. Aj keď majú charakteristické znaky nárečové, tak sa natoľko neuvedomujú odlišnosti na zvukovej a gramatickej úrovni, v slovnej zásobe oproti iným štruktúrnym formám, ktoré majú východoslovenské alebo západoslovenské dialekty,“ povedala pre TASR Katarína Balleková, vedúca dialektologického oddelenia JÚLŠ SAV.

Jazykovedci poznamenávajú, že nárečia a spisovný jazyk koexistujú v televíznych programoch aj v umeleckej praxi. Pripomínajú stvárnenie východoslovenčiny vo filme Pásla kone na betóne, ale aj použitie ďalších nárečí v seriáli Sváko Ragan, Slovácko sa nesúdi či televíznej adaptácii „kopaničiarskeho“ románu Zuzky Zgurišky Bičianka z doliny. Pridávajú ďalšie príklady diel zo súčasnosti, v ktorých „zafungovali“ nárečia.

„Východoslovenské nárečie sa stalo veľmi populárne aj vďaka televízii, viac nárečových prvkov nosí v sebe napríklad Inkognito, trojica populárnych hádačov z východného Slovenska posunula reláciu dopredu,“ tvrdí Miloslav Smatana. Zo súčasnosti vybral jazykovedec aj seriál Iveta. „Trebišovské nárečie v ňom bolo predstavené neuveriteľným spôsobom, až tak, že to niektorých ľudí nahnevalo. Bolo vidieť, že hlavná predstaviteľka odtiaľ pochádza a že to ovláda,“ dodal dialektológ. „Nárečie môže významne povzniesť akúkoľvek umeleckú tvorbu, veľmi funkčne je využívané na charakteristiku reči postáv, alebo ich ukotvuje k nejakému regiónu, v prípade teritoriálneho nárečia. V Ivete boli dominantné aj sociálne nárečia, tam sa jazyk vyslovene funkčne využil na charakteristiku istej skupiny ľudí,“ podotýka Balleková.

Dialektológovia upozornili aj na televízny seriál Hranica, v ktorom si všímali ako sa nárečových výrazov zmocnili účinkujúci herci. „Presne vidieť tých, ktorí pochádzajú z východu a prechádzajú v reči a dialógoch do slovensko-ukrajinského nárečia, ale vidieť aj hercov zo západu Slovenska, ktorí to nevedia,“ konštatoval Smatana. „Tú spontánnosť, rýchlosť, dikciu jazyka, kto to nemá od malička dané ako materčinu, tak sa nenaučí. Lexiku tak, ako melódiu, pieseň sa vie naučiť aj nositeľ iného jazykového kódu, ale u rodákov z východoslovenského prostredia, ktorí mali ešte aj kontakt s rusínčinou, tam je to ako prirodzený jazyk,“ uzavrela Balleková.

Zdroj: TASR