Červená Míľa

Červená míľa. Bola to iba myšlienka jednej našej žiačky Mišélka Mikuličova zo 4.HA. Nakoniec to bol školský projekt, do ktorého sa zapojila celá škola. 

 Začalo to Miškiným statusom na facebooku. Vraj či sa nájde niekto, kto môže pomôcť materiálne alebo finančne deťom z detského oddelenia ARO na Kramároch, že by im to skrášlilo sviatky. Zaujalo ma to, veď celá škola by sa mohla do tej pomoci zapojiť. To bol aj Miškin sen. Ale bála sa, čo na to spolužiaci, že nikto sa do toho nezapojí a strápni sa pred celou školou. Povedal som jej, že do toho pôjdem s ňou a budem pri nej stáť, aj keď sa jej budú možno smiať alebo jej tvrdiť, že nič z toho nebude. Že niečo určite vymyslíme. Prial by som vám vidieť ju, keď rozprávala o tých deťoch, ako im chce pomôcť. Nemali by ste na výber, iba sa pridať. 

 Na druhej strane som Miške hovoril, že jej aktivita nám (žiakom, učiteľom, rodičom) tu v škole pomôže uvedomiť si, že veci, ktoré v živote máme, nie sú samozrejmosť, že zdravie, ktoré máš, nie je samozrejmosť. A že hojnosť sa násobí, keď sa dokážeš podeliť s tým, čo máš. Byť vnímavý na pomoc druhým je dar, aj toto chcelo byť posolstvom Miškinej aktivity.

 Spoločne sme si k tomu sadli a z rôznych nápadov vznikol školský projekt Červená míľa.

Mali sme šťastie, že máme skvelé vedenie školy na čele s pánom riaditeľom, ktorý nám dal zelenú na realizáciu projektu. Pustili sme sa do prípravy, spoločne sme začali riešiť promo. Čo, kde, ako a koho oslovíme. Ja som si zobral na starosti plagát, Miška zoznam potrebného materiálu, kasičku. Po chodbách a schodisku sme nalepili červenú pásku, ktorá viedla okolo zborovne až k nástenke s plagátom a ďalšími informáciami. Vymysleli sme vtipne teasingové heslá v rámci mini kampane, ktoré sme vylepili na toaletách v sprchách, v zborovni atď. Práve veci, ktoré boli v texte červené, boli zo zoznamu, čo deti potrebovali. 

Okrem iného sme chceli finančnou zbierkou prispieť deťom na novú funkčnú práčku.

Samozrejme, ako to býva zvykom na Slovensku…

Zámerne používam toto slovné spojenie “na Slovensku” – ani tento projekt sa nevyhol negatívnym reakciám. Dopredu jasné závery “nič sa nevyzbiera, decká to pokradnú…” zo strany niektorých žiakov, či učiteľov boli toho dôkazom. Boli legitímne, veď to bolo niečo nové a strach z neznámeho býva veľký. Ukazuje to aj, že musíme zapracovať na svojom mind-sete (nastavení mysle), aby sme neriešili, či to niekto ukradne, či sa niekto zapojí do pomoci iným. A hlavne pozitívne vplývať a povzbudzovať toho, kto chce spraviť niečo dobré. Nie pre seba. Pre druhého. Najmä ak je to mladý človek.

Miška to chcela vzdať ešte predtým, ako sme celý projekt spustili a pustili info von. Ale povedal som jej, že ja jej verím, že to dokáže. A potom si sama spomenula pre koho a prečo to robí. Ako keby ste ju poliali živou vodou.

Podarilo sa nám osloviť naše šikovné baby – cukrárky, či nám pomôžu napiecť nejaké koláčiky, ktoré by sme mohli na blížiacom sa Školskom športovom dni predávať. Baby súhlasili, vraj rady pomôžu dobrej veci. Pripravili naozaj skvelé muffinové brownies poliate červenou čokoládou. Pýtali sa. Koľko toho majú pripraviť, že 40 ks by mohlo stačiť, nie? Povedal som, že to je málo. 

Urobme 120 ks. Kukali na mňa, že dobre. Pán učiteľ je asi bohatý. Kúpi toho asi veľa. 🙂

Baby to krásne zaranžovali, zabalili. Dokonca niektoré z nich o 5.00 vstávali, aby o 6.30 v deň D (športový deň) stihli načas pripraviť čerstvé koláčiky. K tomu sa ponúkli, že koláčiky budú aj predávať. Stanovili sme minimálny dobrovoľný príspevok 60 centov a išlo sa na to.

Výsledok dňa. Predaných viac ako 90 ks koláčikov. Zvyšok sme dopredali veľmi rýchlo. Napríklad učitelia si spríjemnili školenie výbornými koláčikmi. 🙂

To však nebolo všetko. Sami sme ostali prekvapení. Jedna naša mladá študujúca mamička priniesla veľkú tašku s plienkami, s detským oblečením, drogériou… a aj rodičia vo veľkej miere prispeli. 

Celkový výsledok? V pokladničke, o ktorej niektorí tvrdili, že ostane prázdna, bolo 117,12 € a Združenie rodičov prispelo 200 €. Spolu to bolo 317,12€. 

Po odčítaní nákladov na suroviny za koláčiky sme vyzbierali a odovzdali detskému oddeleniu ARO na bratislavských Kramároch 303, 12 €. A obrovskú tašku plnú vecí.

Podarilo sa nám do projektu zapojiť celú školu. Žiaci, učitelia, rodičia vykročili na červenú míľu, aby pomohli tým, ktorí to potrebujú a zároveň pomohli aj sebe. Lebo nič, čo máme, nie je samozrejmosť. 

Dôležité poznanie. Sen mladého dievčaťa, ktoré chcelo pomôcť, sa stal skutočnosťou. Stačí „len“ veriť v mladého človeka a v začiatkoch mu trochu pomôcť.

Potom uvidíte, čo všetko dokáže, ako sa učí a že zázraky sa dejú. Pretože, ako povedala Miška: “Veľa som sa o sebe naučila a myslím, že som o niečo silnejšia a odvážnejšia. Viem, že keď chcem dosiahnuť dobrý výsledok, tak to bude drina, makačka a veľa práce. Ale výsledok stojí za to. No, celé to začína myšlienkou.”

Ďakujem Miška, že som ti mohol byť nápomocný. Vďaka tebe som si ja a mnohí ďalší mohli uvedomiť, že nič z toho, čo máme, nie je samozrejmosť, že je tu niečo oveľa hodnotnejšie, čomu sme sa mohli priučiť a zažiť.

Ďakujem vedeniu školy za podporu, že vidí v takýchto aktivitách zmysel, že to nechce byť iba o nalievaní vedomostí a príprave odborníkov do praxe. Ale, že to je aj o formovaní charakteru mladého človeka, o ľudskosti, o hodnotách, o dávaní príležitostí tvoriť a realizovať sa. Aj o tom chce byť SOŠ GaHS, Farského 9.

Michal Horváth, učiteľ