S autorom výstavy Oliverom Solgom, ktorý nedávno oslávil životné jubileum 70 rokov, sprístupňuje Malokarpatské múzeum v Pezinku verejnosti sondu do jeho rôznorodých aktivít, od činnosti historika umenia, výtvarníka – karikaturistu a ilustrátora, publicistu a spisovateľa, až po amatérskeho archeológa.

Výstava, ktorá potrvá od 19. septembra do 9.novembra, prezentuje nielen jeho bohatú výtvarnú tvorbu (kreslený humor, karikatúra a ilustrácia), ale aj známkovú tvorbu (raritnú zlatú a striebornú známku), ako aj knihy, ktoré napísal o barokovom maliarovi Jánovi Kupeckom (získal za ňu Medzinárodnú hlavnú cenu E. E. Kischa), o geniálnom šachistovi Richardovi Rétim a o svojom rodnom meste (Pezinok na starých pohľadniciach). Okrem toho vyšla v roku 1999 kniha jeho kresieb nazvaná Definície humoru s textami Júliusa Satinského, Kornela Földváriho, Mariána Pauera a René Bílika.

„Robím to len preto, aby si ľudia uvedomili, že v Pezinku vždy, tak ako aj dnes, žili a tvorili výnimočné osobnosti. A aby sa na nich nezabudlo, budú tu tie knihy aj potom, keď už my tu nebudeme,“ pripomína autor.

Oliver Solga sa od mladosti podieľal aj na niekoľkých archeologických výskumoch. V roku 2002, ako primátor mesta Pezinok, ktorým bol 16 rokov, založil Mestské múzeum, získal do majetku mesta Pamätný dom Jána Kupeckého a inicioval vyhlásenie Mestskej pamiatkovej zóny v historickom centre mesta. „Pezinok je stred môjho vesmíru a po mojej rodine druhá najväčšia srdcová záležitosť,“ dodáva Oliver Solga.

Výstavy a publikačná činnosť

Individuálne vystavoval v Pezinku, Bratislave, Trnave, Trenčíne, Košiciach, Nitre, Prahe, Mladej Boleslavi, Viedni, Budapešti, Varšave, Paríži a inde. Zúčastnil sa viac ako 160-tich kolektívnych výstav doma i v zahraničí. Ako kurátor pripravil 77 výstav výtvarného umenia.

Jeho kresby boli uverejnené v 150-tich novinách a časopisoch na Slovensku, v Čechách i v zahraničí. Od roku 1977 až dodnes spolupracuje s mesačníkom Pezinčan, v ktorom uverejnil niekoľko stoviek článkov o výtvarnom umení a histórii mesta. Okrem iného, je autorom prvej slovenskej olympijskej známky Atlanta ´96.

Výber kníh a zborníkov s kresbami autora Olivera Solgu:

Kresby pre Opus Musicum, SF, Brno 1984
Hevier, D.: Z  poslednej lavice, Mladé letá, 1989
100 x o láske, Smena, 1989
Solga, O.: Moderné zvieratká, Mladé letá, 1990
Tri, dva, jedna – žart, Mladé letá, 1990
Hevier, D.: Prázdniny, Mladé letá, 1990
Stoličný, P.: Kuchárska kniha pre nemajetných, Mladé letá, 1991

Rozhovor s čerstvým sedemdesiatnikom, historikom umenia a bývalým dlhoročným primátorom Oliverom Solgom

 V našom Malokarpatskom múzeu pripravujeme výstavu k vašim 70-tym narodeninám. Jej otvorenie bude 19. septembra a potrvá až do 9. novembra. Napriek tomu, že vás väčšina Pezinčanov dobre pozná, v tomto medailóne by som rada uviedla aj informácie, ktoré doteraz publikované neboli. Vzhľadom k tomu, že ste renesančný, dnešným slovom multižánrový človek, verím, že to našich čitateľov bude zaujímať. Ako teda spomínate na svoje začiatky spojené s našim múzeom?

„S múzeom som začal spolupracovať v roku 1967. Mal som 13 rokov a bol som členom vlastivedného, neskôr archeologického krúžku. Vtedy bol riaditeľom skvelý človek Dušan Ježík a neskôr šarmantná pani Hana Dolská. Chodili sme na archeologické výskumy, pomáhali pri inštalácii výstav, a najmä sme sa zoznamovali s bohatou históriou nášho mesta. Tu som sa v auguste roku 1968, po ruskej invázii, zapojil aj do „odbojovej“ činnosti. Písali sme protiokupačné heslá a roznášali letáky. V múzeu, 26. novembra 1989, vznikala aj pezinská VPN-ka, ktorá definitívne odzvonila komunizmu. Som rád, že som bol v obidvoch prípadoch pritom.

Z môjho pohľadu bola rovnako ako výtvarná činnosť dôležitá aj tá publicistická, veď napríklad s časopisom Pezinčan spolupracujem od roku 1977. V iných slovenských i zahraničných periodikách som uverejnil stovky článkov a kresieb. A tretím mojim záujmom bola komunálna politika. Poslancom mestského zastupiteľstva som tridsať rokov, od roku 1994 a primátorom som bol šestnásť rokov. No ako sa hovorí – bolo to krásne, ale bolo toho dosť.

A keď spomíname múzeum, tak v roku 2002 som si splnil svoj dlhoročný sen a založil som Mestské múzeum v Starej radnici, ktoré sa venuje prioritne dejinám Pezinka a jeho osobnostiam.“

Váš životopis je veľmi bohatý a má veľa vrstiev. Skúste čitateľom prezradiť, čo o vás nevieme. Napríklad, prečo práve dejiny umenia?

„V detstve som chcel byť archeológ. Zmena nastala na strednej škole, keď ma moja obľúbená profesorka výtvarnej výchovy presvedčila, že sa mám venovať výtvarnému umeniu. A keďže na Vysokú školu výtvarných umení ma nezobrali a hrozila mi dvojročná „vojna“ rozhodol som sa pre dejiny umenia. Neľutujem, pretože popri štúdiu som mal čas i na výtvarníctvo. Po štúdiu som učil desať rokov keramikárov na SOU a popritom som robil najmä  kreslený humor a karikatúru, ale tiež ilustrácie. Intenzívnejšie som študoval históriu a písal som články a neskoršie aj knihy. Stihol som tiež veľakrát vystavovať doma i v zahraničí, robil som kurátora výstav iným výtvarníkom, ale navrhol som, napríklad, aj prvú slovenskú olympijskú známku Atlanta ´96.“

Ktorí ľudia nasmerovali alebo ovplyvnili vaše rozhodnutie venovať sa práve výtvarnému umeniu?

„Už v rannej mladosti som stretol niekoľko skvelých ľudí a umelcov, ktorí mi pomohli „zorientovať sa“. Na prvom mieste spomeniem grafika Jozefa Baláža a sochárov Štefana Prokopa a Alexandra Ilečka, teda Pezinčanov, s ktorými som mal tú česť niekoľko desaťročí sa stretávať a priateliť sa. Od nich som sa veľa naučil nielen o základoch remesla, ale najmä o procese tvorby a význame umenia.“

Desaťročia výrazne ovplyvňujete umelecký život svojho rodného mesta. S našim múzeom spolupracujete nepretržite viac ako päťdesiat rokov, s časopisom Pezinčan podobne, primátorom ste boli rekordných šestnásť rokov, a vo výpočte vašich rôznorodých aktivít by som mohla ešte dlho pokračovať. Aj dnes, v seniorskom veku, píšete články, v ktorých popularizujete umenie a históriu, kreslíte, fotografujete, cestujete. Prezraďte, kde beriete tú energiu?

„Som narodený v znamení leva a hovorí sa, že ľudia narodení v tomto znamení majú mimoriadnu energiu, sú verní, milujú slobodu, slnko a umenie. A vraj majú aj vodcovské schopnosti – asi preto to dlhé „primátorovanie“, ale nesťažujem sa – všetky obdobia môjho života a všetky zamestnania ma bavili a robil som ich naplno. No, možno som práve to výtvarníctvo trochu viac zanedbával, preto dúfam, že mi Pán Boh dá ešte šancu to dobehnúť. Aj keď v ostatných rokoch sú mojou prioritou skôr moje dve vnúčatá“.

Celý život ste zasvätili životu a dielu barokového maliara – pezinského rodáka Jána Kupeckého. Napísali ste o ňom rozsiahlu monografiu, za ktorú ste v roku 2017 dostali aj Hlavnú medzinárodnú cenu Egona Ervína Kischa.

„Kupecký bol skvelý maliar – portrétista európskeho formátu. Málokto vie, že kniha o ňom vyšla naposledy pred 60-timi rokmi. Aj neskoršie sa jeho životu a dielu nikto nevenoval a len sa opisovali konštatovania, ktoré ale neboli overené výskumom. Výnimkou bol len profesor českého pôvodu Eduard A. Safarik, historik umenia svetového formátu, ktorý žil v Taliansku a bol najväčším znalcom Kupeckého. Mal som tú česť sa s ním spriateliť a práve on mi poskytol  množstvo informácii pri písaní knihy.“ 

Viem, že máte napísané a na vydanie pripravené ďalšie publikácie. Môžete prezradiť, ktoré to sú?

„Desať rokov som písal životopis slávnej rakúskej herečky Kataríny Franklovej alias Kathy Frank, pezinskej rodáčky. Pôsobila v európskych divadlách v druhej polovici 19. storočia, a tak bolo nevyhnutné preštudovať veľké množstvo dobovej tlače, ktorá písala o každej jej divadelnej premiére. Okrem toho mám pripravenú knihu o Tiborovi Pettko Sandtnerovi, slávnom šľachtiteľovi koní a pretekárskom jazdcovi. A do tretice je to ešte významný americký medailér a tiež pezinský rodák Móritz Fürst. Bol  portrétistom štyroch amerických prezidentov a mnohých slávnych osobností, okrem iného aj kráľovnej Viktórie. Všetky okolité národy sú hrdé na svojich rodákov, ktorých význam prekročil hranice regiónu či krajiny, preto ma mrzí, že na Slovensku nikoho nezaujímajú. V článkoch a knihách sa venujem výlučne len pezinským rodákom. Problémom je, že na vydanie kníh treba peniaze a tie sa veľmi ťažko zháňajú. Chcem podčiarknuť, že ja, ako autor, z doteraz vydaných kníh nemám ani cent. Všetky výnosy z predaja kníh o Kupeckom i Pezinok na starých pohľadniciach som venoval mestu, pričom mesto Pezinok vydanie týchto kníh nestálo ani euro, pretože ich vydanie zaplatili sponzori. Z predaja kníh išli tisíce eur do mestskej pokladnice, veď napríklad, kniha Pezinok na starých pohľadniciach je, pokiaľ viem, už vypredaná. Od začiatku som však uzrozumený s tým, že na vydávaní kníh nič nezarobím. Robím to len preto, aby si ľudia uvedomili, že v Pezinku vždy, tak ako aj dnes, žili a tvorili výnimočné osobnosti. A aby sa na nich nezabudlo, budú tu tie knihy aj potom, keď už my tu nebudeme.“

Ako vnímate dnešný stav kultúry vo vašom rodnom meste?

„Odmysliac si tú biedu na súčasnom ministerstve kultúry, som rád, že to umelci nevzdávajú a stále vznikajú skvelé veci. Či už v divadle, vo výtvarnom umení alebo v hudbe. V Pezinku, ako sa mi to javí, prežívame zvláštne obdobie prezentácie len toho najjednoduchšieho, ľahko „konzumovateľného“ a veľmi amatérskeho. Za posledných päť rokov to s našou kultúrou, ale aj kultúrnosťou, išlo rapídne dolu vodou. Kultúru nemôžu riadiť úradníci, ale ľudia s umeleckým cítením a prehľadom. Napríklad už dva roky nemáme riaditeľa Domu kultúry. Vlastne už nemáme ani kultúrne centrum ako samostatnú inštitúciu. Môžem to porovnávať a hodnotiť už i preto, že som dlhoročným predsedom komisie kultúry na BSK a vidím, čo všetko sa v našom kraji a jednotlivých mestách a obciach v oblasti kultúry deje. Mrzí ma napríklad, že do dnešného dňa nie je verejnosti sprístupnený pamätný dom Jána Kupeckého, ktorý som v roku 2016 získal od BSK do majetku mesta za jedno euro. Začiatkom tohto roka prebehla v dome necitlivá rekonštrukcia dvora a z jednej z miestností bola na skládku vyvezená zemina aj s keramikou zo 14. storočia. Smutné je aj to, že od roku 2019 nevydalo mesto jedinú publikáciu o Pezinku, alebo o jeho osobnostiach.“

Zmenili by ste s odstupom rokov niečo vo svojom živote?

„Nezmenil by som nič, a to i napriek všetkému, čo som prežil ja a moja generácia v čase komunistickej totality a aj dnešného znásilňovania demokracie. Vedel by som si síce predstaviť žiť v Taliansku, alebo na južnej Morave, ale ani v ďaleko horších časoch, ako sú dnes, som odtiaľto neodišiel. Pezinok je stred môjho vesmíru a po mojej rodine druhá najväčšia srdcová záležitosť.

Ak by som predsa len niečo mohol zmeniť, tak by som venoval viac času rodine a priateľom, a intenzívnejšie sa venoval napríklad štúdiu cudzích jazykov.“

Pán Solga, blahoželám vám k vášmu  nedávnemu životnému jubileu a želám veľa zdravia a energie, aby váš bohatý životný príbeh mal ešte dlhé pokračovanie. Ďakujem za rozhovor.

Eva Trilecová (autorka je historička umenia, kurátorka výstavy a odborná pracovníčka Malokarpatského múzea v Pezinku)