Musíme porozumieť minulosti, inak nepochopíme súčasnosť a nemôžeme si plánovať budúcnosť. Udalosti, ktoré sú spojené s holokaustom a odohrali sa na území dnešného Slovenska, majú totiž dosah aj na prítomnosť. Minulosť spoločnosť dobieha vždy, keď je v nejakej kríze. V rozhovore pre TASR to uviedla Monika Vrzgulová z Ústavu etnológie a sociálnej antropológie Slovenskej akadémie vied v.v.i. (SAV).

Poukazuje na novú ulicu, ktorá vznikla pri pamätníku v Kremničke, v blízkosti masového vraždenia po potlačení SNP. Nacistickí okupanti a slovenskí kolaboranti tam od konca roka 1944 do jari 1945 zavraždili vyše 700 ľudí. Nerozumie umiestneniu novej zástavby v tesnej blízkosti pietneho miesta, ktoré vzniklo hneď po vojne a bolo priestorom spomienkových stretnutí politikov, príbuzných a verejnosti aj počas komunistického režimu.

„Že v tesnej blízkosti vznikla ulica, poukazuje na vzťah tých, ktorí o tom rozhodli, k našej minulosti. Hovorí to aj o tom, ako pamätné miesto vnímajú súčasní miestni obyvatelia a verejné orgány, ktoré schválili projekt výstavby. Prípad Kremnička nás varuje a upozorňuje, že udalosti z rokov 1944 a 1945 sú pre mnohých ďaleko za mentálnym horizontom ľudí 21. storočia. Neraz nedokážu alebo z pragmatických či ideologických dôvodov nechcú vnímať ich morálny odkaz. Je zrejmé, že vedomosť o minulosti ešte neznamená, že človek automaticky vníma jej význam pre súčasnosť a že ovplyvňuje jeho postoje a správanie,“ skonštatovala Vrzgulová.

Hovorí sa, že bez poučenia sa z dejín je spoločnosť „odsúdená“ na to, aby sa história opakovala. Podľa etnologičky je treba hovoriť o tom, čo umožnilo prijatie krokov vedúcich k holokaustu. Dôležité je poznať, aké argumenty používali vtedy vládni predstavitelia na získanie podpory pre svoju protižidovskú politiku a citlivo vnímať prípadné paralely so súčasnosťou. Počítali s predsudkami a stereotypmi voči židovským obyvateľom, a za ich pomoci vytvárali obraz Židov ako nepriateľov a škodcov, ktorých je potrebné sa zbaviť.

„Keď ľudia cítia neistotu a ohrozenie, ako tomu bolo aj na konci 30. rokov minulého storočia, mnohí majú sklon hľadať vinníka, nepriateľa. V ‚sebaobrane‘ prijímajú ponúkané skratkovité vysvetlenia a riešenia. Tak sa spoločnosť delí na skupiny, ktoré si napokon nedôverujú, nie sú schopné alebo sa nechcú počúvať a už vôbec nie rešpektovať,“ poznamenala Vrzgulová.

Holokaust ukázal, ako nesmierne krutý vie byť človek. Podľa etnologičky v tej dobe boli ľudia vystavení skúške. A ich správanie a konanie ukázalo, ako málo sú mnohí v skutočnosti odolní voči manipulácii a propagande, či sú vnútorne slobodní alebo konformní. Či mysleli iba na seba a svoje pohodlie, alebo aj na svojich susedov a priateľov, ktorých vládnuci režim označil za nepriateľov a nežiadúcich. „Spoločnosť rozdelená na ‚našich‘ a ‚tých druhých‘, ktorým sú upierané občianske a ľudské práva, sa stáva neslobodnou pre všetkých,“ podotkla

Preto je tak dôležité hovoriť, aký bol stav v spoločnosti, ktorý umožnil, aby sa udial holokaust. Podľa etnologičky je treba otvorene, nahlas a verejne hovoriť nielen o dobrých skutkoch, ale aj o tom, ako naši predkovia podľahli „zlu“. Prečo napríklad časť nežidov využila diskrimináciu Židov vo svoj prospech. Spolupodieľali sa na arizáciách a deportáciách, zabrali pracovné miesta po Židoch a cítili sa diskriminovaní, keď sa niektorí pôvodní vlastníci vrátili a požadovali späť svoj majetok. Tieto javy podľa etnologičky ilustrujú, ako dokáže nedemokratický režim manipulovať ľudí, využiť ich slabosti a dostať ich do situácii, v ktorých nechceli byť.

Aj v súčasnosti môžeme podľa nej pozorovať v našej spoločnosti tendencie niektorých politikov štvať proti sebe skupiny obyvateľov, označovať niektorých za hrozbu pre ostatných. Táto fragmentácia a polarizácia spôsobuje, že sa spoločnosť stáva zraniteľnejšia. „A oslabená, rozoštvaná spoločnosť môže byť zmanipulovaná a zneužitá tými, ktorí sa dostali alebo sú pri moci,“ dodala Vrzgulová.